Martovce – aj keď nie súčasný intravilán obce, ale jeho bezprostredné okolie – vďaka výhodným podmienkam na osídlenie boli obývané už v dobách dávno minulých. Na kopci Aba v blízkosti obce, kde dnešní obyvatelia Martoviec obrábajú svoje vinohrady, bola v 6. storočí avarská usadlosť. Archeológovia tu odkryli niekoľko avarských a starých maďarských hrobov. Na tejto časti sa usadili aj prichádzajúce maďarské kmene. Podľa ústnej tradície názov Aba pochádza z mena kniežaťa Sámuela Abu, ale nie je vylúčené ani to, že zostal po avaroch, ktorí sa dávnejšie nazývali abarmi. Takisto podľa ústnych tradícií a ľudovej viery sa predkovia obyvateľov obce utekali pred Tatármi na močaristé územie medzi Nitrou a Žitavou, a prvých šesť domov postavili v časti dnes nazývanej Hatháza (Šesť domov) pod vedením rodiny Martos.

O Martovciach ako o pevnej usadlosti sú prvé písomné pamiatky z roku 1438, v ktorých sa obec spomína ako Marthos. Ale súhlasne s ústnymi tradíciami sa vynorili aj predpoklady, že usadlosť je oveľa staršia, lebo pusty, usadlosti, vzdialené od nej len 1-2 kilometre sa všetky spomínajú v písomných pamiatkach už z skorších rokov: Aba (1244), Vék (1247), Agyagos (1307), ale do dnešnej doby sa nepodarilo prísť na stopu takýchto písomných dôkazov. Historici pokladajú za pravdepodobné, že obec Martovce založili obyvatelia dnes už neexistujúcej obce Gég, ktorá sa nachádzala medzi riekami Váh a Nitra, a z ktorých v roku 1075 kráľ Gejza I. daroval 20 rybárov aj s rodinami opátstvu v Hronskom Beňadiku s právom rybolovu na riekach Nitre, Váhu a Dunaji, aby zásobovali opátstvo rybami. Podľa predpokladov sa obyvatelia tejto obce presťahovali na ľavý, „martos”, čiže vodou vymytý breh Nitry a založili obec Martos (Martovce). Dôkaz tohto tvrdenia vidia v tom, že v chotári obce sa nachádza hon, ktorý sa nazýva Gégske oráčiny. V roku 1487 sa už obec spomína pod dnešným názvom ako majetok ostrihomskej arcidiecézy a v tomto roku obec odovzdala arcidiecéze 63 lodí sena.

Obyvatelia obce sa od svojho usídlenia zaoberali rybolovom, z toho žili, a písomné pamiatky pochádzajúce zo 16. storočia spomínajú vody objímajúce Martovce ako kráľovské rybníky. Hocijako bola táto malá usadlosť schovaná medzi vody a močiare, Turci ju predsa našli, a čiastočne ju zničili, veď v roku 1576 mala len 10 obývateľných domov. Vyzerá ale, že potom, ako ju obsadili a zaradili medzi podrobené obce, lebo podľa tureckého spísania daní v roku 1664 počítala už časť týkajúca sa obce Martos už 55 osôb platiacich daň, ktoré žili v 43 domácnostiach. Tabuľka Martoviec, ako nevoľníckej obce ostrihomskej arcidiecézy obsahovala v roku 1768 mená 72 stálych poddanských daňovníkov. V roku 1848 sa oslobodení poddaní stali majiteľmi polí, ktoré obrábali, a mohli ďalej hospodáriť bez odvodov. Možno práve to je aj príčinou toho, že sa v obci nevytvoril veľkostatok. Neskôr aj tí najmajetnejší dedinskí gazdovia hospodárili len na 30-40 jutár zeme a jedine Dezső Lelkes, riaditeľ čerpacej stanice Spoločnosti proti povodniam a na reguláciu podzemných vôd na ľavom brehu Váhu, obhospodaroval takmer 100 jutár, ktoré skúpil po svojom usadení v obci.

V týchto rokoch podľa popisu Eleka Fényesa (1848) v obci Marovce žilo 663 reformovaných, 24 katolíckych a 7 židovských veriacich. Reformovaná cirkev už pred tolerančným patentom (1781) vlastnila kostol a katolícka mala kaplnku. Jej chotár natoľko poškodzovali povodne, že aj budovy boli postavené iba z prútia. Rozloha chotára zhruba 5000 jutár. Jej orná pôda je úrodná, ale je jej málo. Jej hlavné hospodárenie pozostáva z lúk na pestovanie sena, chovu dobytku a samozrejme z rybolovu.

Aj keď hlavnú vetvu Žitavy už pred rokom 1848 odviedli pri Martovciach do Nitry, skutočná regulácia obidvoch riek sa uskutočnila len po rokoch 1880 a trvala až do roku 1905. V tomto období sa na objednávku Spoločnosti proti povodniam a na reguláciu podzemných vôd na ľavom brehu Váhu postavil dodnes viditeľný systém hrádzí a medzičasom už čiastočne zbúraná čerpacia stanica s dvomi parnými strojmi výkonu 130 konských síl, ktoré poháňali čerpadlá. Stavbu protipovodňových hrádzí a čerpacej stanice od roku 1887 riadil vodársky majster Dezső Lelkes (1870-1918), ktorý sa neskôr stal riaditeľom čerpacej stanice. Od tohto obdobia, hoci ohrozenie nebolo odstránená, obec už menej trpela od povodní, škodu skôr spôsobovali podzemné vody. Preto sa stávalo, že Martovčania iba tak mohli zachrániť svoje životy a svoj majetok, že prerezali hrádze na protichodnej strane od obce, a tak voda neohrozovala ich životy a aj majetkové škody boli oveľa menšie. Túto skutočnosť uznal aj súd a kvalifikoval to ako sebaobranu a Martovčanov zbavil viny.




V roku 1907 sú Martovce už veľkou obcou s 1155 obyvateľmi, 229 domami, poštou a od roku 1895 so štátnym matričným úradom. Patria k nim pusty Agyagos (Hliník), Gyótva (Detvice) a Kingyes (Zlatá Osada).

Potom nasledovalo len niekoľko v mieri prežitých rokov a prišli vojnové utrpenia. V I. svetovej vojne padlo 28 občanov obce. V II. svetovej vojne zahynulo na fronte alebo v sovietskych zajateckých táboroch 14 občanov. V koncentračných táboroch prišlo o život 18 občanov židovskej viery. Po II. svetovej vojne sa viacerí vrátili domov až po 3 rokoch sovietskeho zajatia, s podlomeným telesným a duševným zdravím, ale boli aj takí, čo sa mohli stretnúť so svojimi blízkymi iba v roku 1956. Pamiatku obetí I. a II. svetovej vojny stráži mramorová pamätná tabuľa uložená v reformovanom kostole. Po II. svetovej vojne bolo do Česka deportovaných 15 rodín, do Maďarska deportovali 9 rodín.

V krátkych 20 rokoch medzi dvoma svetovými vojnami táto malá dedina bez bohatých mecénov mala dostatok duševných a materiálnych síl, aby v roku 1935 z verejných zbierok ako prvá v širokom okolí postavila kultúrny dom, ktorým sa nemohlo hrdiť ani vtedajšie okresné sídlo (Hurbanovo), a aby ho naplnila všetkými tými duševnými hodnotami, ktoré k tomu v tomto období patrili. Organizátorom kultúrneho života a duchovným autorom stavby a realizácie výstavby kultúrneho domu bol Lajos Vecsey, ktorý určitý čas bol pomocným notárom a richtárom obce. Neskôr sa podieľal aj na organizovaní výstavby novej budovy pre Spotrebiteľské družstvo Hangya. Bohužiaľ sa neskôr stal tragickou obeťou svojvôle nasledujúcej po II. svetovej vojne.



Kultúrny dom prešiel menšou prestavbou a rekonštrukciou už v polovici päťdesiatych rokov, svoju dnešnú podobu ale získal v roku 1994, keď sa jeho zabudovaná plocha zväčšila na viac ako dvojnásobnú oproti pôvodnej a získal aj novú strechu.