V kapitole sa podrobne rozoberie rybárska minulosť obce a vysvitne aj to, prečo Martovce nazývali „kráľovskou rybárskou dedinou”, ako aj to, aké pamiatky o tom zachovávajú obyvatelia obce. Ďalej je predstavený reformovaný kostol, potom aj pamätný dom dediny, ktorý je aj v súčasnosti zariadený podľa vzoru typických pôvodných obytných domov v Martovciach.

„Kráľovská rybárska dedina“

„V chotári dediny Martos, ktorá je vo vlastníctve ostrihomskej arcidiecézy, sa nachádza tzv. Kráľovský rybník. Teraz je v zanedbanom stave, dedinčania v ňom môžu loviť ryby za tretinu výnosu. Taktiež tam ležiaca piscina „Talastho” je opustená. Zabahnenú pascu na vyzy sú povinní uviesť do poriadku várski rybári. V prípade ulovenia patrí každá 5., 6., alebo 7. vyza panstvu. Toto právo môžu, ak chcú, sedliaci vykúpiť.“

Hore uvedený citát sa dal prečítať vo Ferdinandovom dekréte z roku 1562. Obec Martovce bola vždy považovaná za rybársku dedinu, dá sa nazvať rybárskou dedinou od veky vekov. Voľakedy obklopovali Martovce dve rieky, Nitra a Žitava, ako aj dva rybníky, Martos, ktorý bol kráľovským rybníkom a Tálastó. Takto patril rybolov medzi prírodné danosti, ktorý miestni obyvatelia využívali ako zdroj potravy, ako aj na obchod. Keďže na močaristých územiach sa veľmi nedarilo pšenici, znamenal rybolov a pákástvo najdôležitejším zdrojom obživy. Martovčania niekedy až dvakrát do týždňa chodili s ulovenými rybami na 18 km vzdialené trhy do Nových Zámkov a Komárna, aby svoj úlovok predali, prípadne vymenili za pre nich dôležitý tovar.  


Rybárstvo má v Martovciach starú tradíciu, v priebehu stáročí sa vyvinulo množstvo rybárskych náradí. Rybári si sami zhotovovali svoje náradie.   Preto nie je prekvapujúce, že zo starších ľudí ešte mnohí ovládajú techniku pletenia sietí. Podľa ich rozprávania k pleteniu sietí je potrebné veľa trpezlivosti a času, na vykonávanie tejto činnosti sa najviac hodilo zimné obdobie. Nástroje na pletenie sietí boli ihlice a člnky, ktoré sa vyhotovili z tvrdého dreva. Medzi sieťami bola známa trojstenná sieť, ktorá bola prostriedkom na cielený rybolov. Princíp jej činnosti sa zakladal na tom, že ryba sa snažila odtisnúť prekážku, ktorá jej bola v ceste, a tak sa zaplietla do uvoľnenej siete. Nástrojom taktilného rybolovu bolo pre Martovčanov tzv. makadlo, v ktorom rybár zacítil rybu na základe jej bočného pohybu. Takto chytené ryby sa ukladali do sákov. Ďalším typom rybolovu bol výťahový rybolov, pri ktorom sa používala zdvíhacia sieť, v Martovciach nazývaná „ömecsű“. Pri vytvorení tohto náradia mali na zreteli, že ryba vždy utieka smerom do boku, a takto sa ľahko dostávala do vydutej siete. Známy bol aj zátvorový rybolov, ku ktorému používali „hálóversét” (sieťovú vršu), s ktorou sa ryby chytali tak, že sa ryby hnali medzi stenami tvaru V k úzkemu otvoru, ktorým sa dostávali do otočnej časti. Tu sa využila vlastnosť rýb na udržanie smeru. Ďalšími rybárskymi náradiami boli prútená vrša, vrša na číky, alebo „koca”. Taktiež dôležitým náradím bola truhlica, zhotovená z prútia alebo dosák, do ktorej sa dávali ulovené ryby. Najčastejšími úlovkami boli kapre, karasy, liene, zubáče, šťuky, belice, sumce, menej často to boli úhory a číky. 



Staré rybárske náradie sa ešte často nachádza na povale mnohých rodinných domov v Martovciach, ale ich používanie je od roku 1960 zakázané. Medzi plánmi obce figuruje vytvorenie stálej výstavy zo starých martovských rybárskych náradí ako spomienky na dávnu minulosť.

Reformovaný kostol

Rozšírenie reformácie v Martovciach sa podľa údajov komárňanského reformovaného farského úradu datuje do rokov 1650. Väčší kostol bol čiastočne postavený na základoch staršieho kostola v roku 1732. Ale zvon dostal kostol až v roku 1762.

Kostol a aj veža padli za obeť požiaru v roku 1859 a boli zničené aj zvony. V roku 1898 bol v obci postavený nový reformovaný kostol, ktorý bol zväčša postavený na základoch starého kostola, ale veža a časť kostola dostali nové základy. Vtedy dostal kostol aj nové zvony, ale najväčší z nich bol bohužiaľ počas I. svetovej vojny zatavený, jeho miesto je dodnes prázdne.

Kostol bol postavený v neoklasickom štýle, má jednu loď, hladký strop, jeho okná sú polkruhovité. Na oboch koncoch vnútorného priestoru kostola sa nachádzajú galérie, kazateľnica je v prostriedku. Veža je pribudovaná k priečeliu, je štvoruholníková, členená tromi vyčnievajúcimi rímsami, vrch veže je pokrytý pocínovaným plechom, s cibuľovým neobarokovým riešením.

Vo vlastníctve farnosti v Martovciach sa nachádza viacero predmetov muzeálnej hodnoty, ktoré sa používajú pri cirkevných obradoch (Večera Pánova). Tieto sú: 22 cm vysoký kalich v neskorogotickom štýle z pozláteného striebra z prvej tretiny 16. storočia, 24 cm vysoký kalich v neskorobarokovom štýle, vyhotovený z pozláteného striebra z roku 1771, 32-centimetrov vysoká baroková cínová kanvica s vekom z roku 1732, 22 cm vysoká baroková cínová kanvica s vekom z roku 1739 a 24 cm vysoká barokový cínový džbán bez veka z roku 1766.

Dom ľudových tradícií

Dom ľudových tradícií v Martovciach je typický starý sedliacky dom. Stojí na brehu starej Nitry. Obecné zastupiteľstvo kúpilo dom s dlhodobou koncepciou a zámerom zachovať tradičné hodnoty, a potom vytrvalou prácou, vychádzajúc aj z jeho pôvodného charakteru, bolo v ňom vytvorené dedinské múzeum. Po reštaurácii bol odovzdaný v 1975.

Dom ľudových tradícií je vybavený tak, ako boli vybavené staré martovské obytné domy, vybavenie domu bolo uskutočnené z dobrovoľných darov obyvateľov obce. Stavba tvorí súčasť miestneho stavebného dedičstva.

V Martovciach používali na stavbu domov dva hlavné materiály, a to trstinu a hlinu. Pred ukladaním steny najprv vytvorili kostru z dreva. Bodli piloty do zeme, ktoré potom spojili drevenými trámami, spodok bol pokrytý vŕbovými prútmi. Hlavné steny domu boli dosť hrubé na to, aby mohli držať pevne a odolať aj povodni. Keď už bola hotová kostra, začali ju oblepiť blatom. Ak sa vode podarilo vymyť blato zo stien, kostra aj tak udržala konštrukciu a tým pádom sa dom nezrútil. Nakoniec strechu domu pokryli trstinou.

Stavba pozostáva z troch častí. V prvej časti sa nachádza čistá izba, v strede je kuchyňa alebo pitvor, kde sa odohrával každodenný život, a vzadu miestnosť, ktorá slúžila ako komora na potraviny. 

Prichádzajúc z dvora sa človek nájde v pitvore, ktorý je oddelený od kuchyne s otvoreným komínom oblúkom. Na tejto oblúkovitej stene sú zavesené maľované alebo biele taniere. Dávno sa v kuchyni s otvoreným komínom varilo, a počas varenia odchádzal odtiaľ dym cez otvorený komín. Za ňou sa nachádza pec, ktorej teleso bolo v izbe, ale dvere mala do kuchyne. Kuchynské náradie bolo umiestnené na stenách, ale dostalo sa aj na podlahu komína.

Z pitvora sa otvárala izba z obidvoch strán. V prednej časti domu bola čistá izba, kde prijímali hostí a kde sa zdržiavala rodina pri rodinných slávnostiach.  



V čistej izbe bola komoda, resp. truhlica s tulipánmi, okná boli zdobené strihanými záclonami. V izbe stál vyrezávaný stôl s martovským obrusom, okolo stola bola ozdobná rohová ľavica. Nad stolom visela zdobená závesná lampa. V tomto rohu bola zavesená aj téka (schránka), v ktorej sa obyčajne uchovával nevestin veniec. Na stene sa nachádzalo neodmysliteľné zrkadlo, okolo ktorého boli zavesené maľované taniere.

V druhej časti pri stene boli dve baldachýnové postele, umiestnené koncami k sebe. Drevený rám bol opatrený závesom, ktorý bol počas dňa vždy zatiahnutý, takže posteľ nebola viditeľná. Na vrch dreveného rámu boli až po plafón naukladané podušky, periny, ktoré neskôr tvorili veno dievčaťa. Miera majetnosti rodiny sa odzrkadlila na množstve vankúšov.

Rodina sa cez deň zdržiavala v zadnej izbe, ktorá bola z druhej strany pitvora, a ktorá slúžila aj ako komora. Keď mladý člen rodiny uzatvoril sobáš, mladý pár sa presťahoval do čistej izby a rodičia potom žili v zadnej izbe.

Kultúrne pamiatky

Nie sú k dispozícii písomné údaje o tom, kedy bol v obci postavený prvý rímskokatolícky kostol či kaplnka. Miesto tohto kostola sa v pamäti obyvateľov obce postúpenej z pokolenia na pokolenie zachovalo tak, že stál v blízkosti terajšieho obecného úradu. Túto hypotézu potvrdzujú aj úlomky základu, ktoré sa našli počas vykopávok, ktoré boli realizované v minulosti z rôznych dôvodov.



Rodina Fesztyovcov mal majetok a salaš v Zlatej Osade (Kingyes), ktorá patrila k Martovciam až do konca 60-tych rokov 20. storočia. Vzťahy medzi rodinou Festyovcov a obyvateľmi Martoviec boli vždy silné. Zamestnali veľa spoľahlivých žnecov, revírnikov, sluhov a iných robotníkov pochádzajúcich z Martoviec. Takto sa dostal do služby rodiny Jókai-Feszty ako 13-ročný chlapec aj János György Pesti (priezvisko Pesti dostal po rokoch strávených v Pešti). Pri svojej práci stretol veľa spisovateľov a umelcov, ktorí v tých časoch navštevovali Jókaiho a Ápráda Fesztyho. Na starobu stratil svoj zrak, ale zachoval si čerstvú myseľ. Takto trávil dni svojej staroby v rodnej obci, v Martovciach, uctievaný obyvateľmi dediny. Spojenie medzi Árpádom Fesztym a Martovčanmi nezostalo bez stopy ani v jeho umeleckých dielach. Pri vytvorení svojho slávneho diela, Príchodu Maďarov, viaceré charakteristické maďarské tváre zobrazil podľa obyvateľov Martoviec. Najslávnejšou z nich sa stala Lidi Bazsó, podľa ktorej bola stvárnená kňažná. Modelku, ktorá žila svoj jednoduchý sedliacky život, viackrát pozvali do Budapešti, aj sám Jókai, hovoriac: „Poď, Lidi Bazsó, pozri sa na seba, platím tvoju cestu. Poď teraz, kým si taká istá!“ Nakoniec dielo a sám seba ako kňažnú uvidela len v starobe, v roku 1943. Vtedy už jej bolo ľúto, že neprijala skoršie pozvania.

Storočie pred tým navštívila Martovce taká popredná osobnosť, ako slávny maďarský básnik osvietenstva, Mihály Csokonai Vitéz. Návšteva sa mohla uskutočniť niekedy koncom 1797 alebo začiatkom 1798 počas pobytu básnika v Komárne a dôvodom bolo, že Martovský kantor a učiteľ Mihály Oroszi Nagy a slávny básnik sa stali priateľmi ešte v Sárospataku (Blatný Potok aj Šarišský Potok), keď Oroszi Nagy tam študoval. K tomu je možné pridať ešte toľko, že keď sa okolití zemania dozvedeli o prítomnosti slávneho básnika, jeden za druhým prizval básnika spolu s kantorom k sebe na pohostenie.