Ľudská kultúra prekvitala v údolí Dunaja už v tisícročiach písomnej histórie. Kolónia „Samuel“, obývaná na začiatku paleolitu (predhistorická alebo kriedová doba kamenná) (príbližne pred štyristotisíc rokmi), bola nájdená vo Vértesszőlősi, iba pätnásť kilometrov od dediny. Najbohatší pamätný materiál praveku v Nesmiloch a okolí pochádza z doby bronzovej. V čase rímskeho dobývania mohol byť domovom dnešného Dunaalmásu-Nesmíl sídlo azalského kmeňa ilýrskeho pôvodu, ktorý prijal keltskú kultúru. Na vrchu Kalin neďaleko obce stála jedna z vojenských strážnych veží (burgov) rímskych hraničných ciest. Počas výletu na hrad Kalin bolo pozorované osídlenie skupiny a počas výkopu tehelne Nesmíl boli nájdené dva hroby, z ktorých jeden je charakteristický pre kultúru kovového umenia. Prvé veľké osídlenie v oblasti obce je možné vidieť v modernej dobe, o čom svedčia aj leštené kamenné nástroje.
Po vzniku maďarského štátu sa prvá písomná zmienka o osade datuje okolo rokov 1237 – 40. V 13. storočí Belo IV. vo svojom osvedčení potvrdzuje, že Almáš, hraničiaci s Nesmílmi je majetkom opátstva Sv. Martina (dnes Pannonhalma). Medzi 1237 a 1240 Belo IV. a nitriansky hlavný prokurátor, majster Albeus, nakreslili hranice opátstva. Podľa dokumentu zaznamenávajúceho výsledky prieskumu ide o dedinu hraničiacu s Nezmel Almášom a Fyzegtum.
Po mongolskej invázii na získanie peňazí na obnovu krajiny ispan Belo IV. Henel Enok, spolu s prideleným Nesmílom, prisľúbili hrad Komárno a jeho príslušenstvo ako zálohu. V týchto rokoch kráľ niekoľkokrát navštívil tiesto kraje. Jednou z jeho najdôležitejších úloh bolo vybudovať čo najviac silných hradov pozdĺž Dunaja.
Bélo IV. chcel vybudovať mesto Füzitó, ktoré hraničí s Nesmílmi. Za týmto účelom tu udelil hospicom (osadníkom) rovnaké právo na slobodu ako pre občanov Budína. V roku 1263 urobil z osady colné a prístavné miesto a pokúsil zaľudniť vyľudnený Szőny a Keszi. Jeho plán sa však nenaplnil. Miklóš z rodu Zovárd získal Szőny a jej územie vrátane Nesmíl.
Miklós Neszmélyi tiež dostal Poroszló z okresu Heves od kráľa Ľudovíta Veľkého. Od tejto doby niektoré zdroje nazývajú synov Mikuláša a Hancka, ktorí zdedili panstvo Nesmíl, ako Prusov. Kráľ Ján Žigmund prevzal všetky majetky od Jána, syna Nezmeliho Hancka. Potom 6. júna 1422 kráľ sľúbil Palatínovi Miklósovi Garaiovi hrad Komárno a pridružené mestá Komárna a Nesmíl: Almáš, Füzitő, Szőny a ďalšie dediny, suché a vodné dane na panstvách, clá Dunaja a Váhu, rybolovné práva a devätinu miesta pre hrozno, víno a obilniny. Na trón nasledoval Albert Sabmond. Kráľ, ktorý sa utáboril v Nesmíloch, bol zabitý pri Kráľovskej studni v októbri 1439, kde sa zachovala aj jeho pamiatka.
Matej I., ktorý na tróne vystriedal Lászlóa V., opakovane napísal svoje meno do dejín obce. Niekoľko mesiacov pred smrťou kráľa Mateja, 27. januára 1490, Balázs Tóth oslobodil poddanský dom a pozemky v Almáši a vinice v Nesmíloch od platenia všetkých daní a platieb v devätinách na zámku Komárna. Po Matejovi na trón sa dostal Vladislav II. Podľa listiny Vladislava II. z 31. marca 1493, bol hrad Komárno opäť kráľovským majetkom a spolu s ním aj Nesmily. Podľa listiny kráľ zakázal občanom Nesmíl, ktorí obchodovali s ich tovarom, aby boli odsúdení inde alebo aby odobrali akýkoľvek ich dobytok: iba sudca a porota z Nesmíl mohli súdiť obyvateľov tohto miesta. Potvrdil tiež bývalé privilégiá mestského trhu, podľa ktorých boli obyvatelia Nesmíl a ich dobytok oslobodené od všetkých daní.
Trón Vladislava II. zdedil jeho syn, Ladislav II. V lete v roku 1526 Sulejman spustil proti Maďarsku stotisíc vojakov. Ladislav II. stál so sotva dvadsaťpäť tisíc vojakmi a 53 kanónmi proti premoci, tristo tureckých kanónov. 29. augusta sa obidve armády zrazili pri Moháči. Kráľ utekajúci z prehratej bitky sa utopil v zaplavenom potoku, Csele. V roku 1526 mala krajina súčasne dvoch kráľov: v Bratislave bol na trón povýšený arcivojvoda Ferdinand I., brat nemecko-rímskeho cisára Karola V., a v Stoličnom Belehrade bol povýšený na trón János Zápolya, sedmohradský vajda. Toto nepriaznivé obdobie, ktoré trvalo do roku 1541, vstúpilo do maďarských dejín ako „vek dvojitého kráľovstva“.
Celé XVII. storočie sprevádzali rôzne povstania týkajúce sa šírenia novej viery, reformácie a založenia nezávislého maďarského štátu. Viedenský súd urobil všetko pre to, aby habsburská ríša nemala priaznivú odpoveď na reformáciu, ktorá stelesňovala národné pocity. Napriek tomuto úsiliu začiatkom XVII. storočia sa väčšina obcí v komárňanskej župe pozdĺž Dunaja, takže aj Nesmily prijala novú vieru.
Z prác Eleka Fényesa sa dozvieme o sociálnych vzťahoch z polovici XVIII. storočia v Nesmíloch, že podľa súdneho sporu o zrušení menších kráľovských práv v roku 1749 tu žilo veľa šľachticov.
Urbarium Nesmíl bolo vyhlásené v roku 1768 v Komárne. Podľa uvedených, majiteľom Nesmíl, patriacich do komárňanského okresu, bol gróf István Zichy, vdova grófa Jána Zichyho, ako strážca a správca jeho syna grófa Miklóša Zichyho ďalej aj gróf Zigmund Zichy. Počas vlády Jozefa II. sa uskutočnilo prvé oficiálne sčítanie obyvateľov, reorganizácia župného systému, posledná vojna proti Turkom a zemetrasenie opäť zasiahlo Nesmily. Podľa sčítania obyvateľov v rokoch 1784-87 patrila obec grófu Miklóšovi Zichymu. Komárno bolo skutočným centrom vojny za nezávislosť v rokoch 1848-49. Za vlastníctvo mesta sa odohrali najmenej štyri krvavé bitky. Tieto stretnutia priamo alebo nepriamo ovplyvnili dediny a miestne župy, vrátane Nesmíl.
V lete 1914, vrhla na obec tieň prvej svetovej vojny. 1. augusta bola nariadená všeobecná mobilizácia. Zaradení vojaci Komárňanskej župy boli vyslaní hlavne do 12. pešieho pluku a 5. delostreleckej divízie, zriadenej na župnom úrade. Preto vlaky vojakov Nesmíl odchádzali zo stanice Komárna na vzdialené bojové polia. Trojitá tragédia Maďarska sa skončila 21. marca 1919, oznámením Republiky rád pod vedením Bélu Kuna. 23. marca 1919, bol v Nesmiloch založený národný výbor pod vedením Komunistickej strany. Po páde diktatúry pochodovala rumunská okupačná armáda najskôr 17. augusta 1919 v Nesmiloch a v Almáši. Umiestnení vojaci sa tam dopustili mnohých násilných činov. Počas októbrového ústupu sa zdržali v Almáši a v našej dedine a brali potravu. Ani červená hrôza, ani biela hrôza po rumunskom ústupe neunikli Nesmílu. Členovia Komunistickej strany boli zhromaždení armádou a boli strážení vo Wenningerovej vile dva dni.
1. septembra 1939 vypukla ďalšia svetová vojna. Maďarské obranné sily pod vedením guvernéra Horthyho, 6. novembra 1938 prekročili Nesmily a prekročili Dunaj nad Komárnom, pričom obsadili časť, asi dvanásť tisíc kilometrov štvorcových. Nesmily tým prestali byť pohraničnou dedinou. Rovnako ako počas prvej svetovej vojny sa vojnopovinní nesmílčania odišli do okresného mesta, do Komárna.
Víťazné mocnosti, po siedmich rokoch, 1. mája 1945, znovu oddelili od seba bratov a príbuzných, pridelili hranicu k Dunaju pod záhradami Nesmíl. Už 8. júla 1945, sa obecný úrad pokúsil obnoviť miestnu verejnú správu.
V roku 1964 Družstvo sporiteľov Dunaalmás-Nesmily fungovalo ako znak rozvoja hospodárskeho života. Služby potrebné pre každodenný život obyvateľstva v roku 1967, jeden kováč, dvaja murári, jeden čalúnník, dvaja súkromní vodiči, dvaja obuvníci, päť krajčírok, jeden elektrikár, obchodník s tabakom, jeden mäsiar, jeden zámočník, mlynár na zákazku, jeden technik, dvaja pekári, jeden remeselník-pilčík, pilčíkovská výrobňa, zabezpečila prijímacie miesto kaderníckého oddelenia pre mužov a ženy Lábatlani Vegyesipari Ktsz, chemická čistiareň a opravovňa obuvi.
S významnou investíciou uskutočnenou v rokoch 1969 až 1971 sa vytvoril štrnásťhektárový rybník s uzavretím Dunaja v Korpáši. V roku 1972 bol v spolupráci s Ferrochemickou spoločnosťou v Nesmiloch, Tati a Budapešti založený spoločný podnik pre výstavbu mramoru. V roku 1973 bola postavená obecná lekárska ambulancia.
V roku 1965 bol postavený Dom kultúry a v roku 1969 bol postavený nový obchod ABC, modernizovali staré školy a materské školy. 27. septembra 1970 dostala obec titul pohraničnej stráže. Prvýkrát od roku 1945 sviatok poskytol vojenským vlajkám príležitosť pochodovať pred hrdinským pamätníkom I. svetovej vojny. 1. apríla 1977, sa naša obec pod názvom Almásneszmély zlúčilo s Dunaalmásom. Od roku 1974 sa myšlienka stať sa strediskom, postupne posilňovala. Dnes táborníci čakajú na možnosti na rekreáciu a kempingovanie pozdĺž Dunaja. Bola vybudovaná telefónna sieť, dodávka plynu, kanalizácia a čistenie odpadových vôd spolu s Dunaalmásom.
Po vzniku maďarského štátu sa prvá písomná zmienka o osade datuje okolo rokov 1237 – 40. V 13. storočí Belo IV. vo svojom osvedčení potvrdzuje, že Almáš, hraničiaci s Nesmílmi je majetkom opátstva Sv. Martina (dnes Pannonhalma). Medzi 1237 a 1240 Belo IV. a nitriansky hlavný prokurátor, majster Albeus, nakreslili hranice opátstva. Podľa dokumentu zaznamenávajúceho výsledky prieskumu ide o dedinu hraničiacu s Nezmel Almášom a Fyzegtum.
Po mongolskej invázii na získanie peňazí na obnovu krajiny ispan Belo IV. Henel Enok, spolu s prideleným Nesmílom, prisľúbili hrad Komárno a jeho príslušenstvo ako zálohu. V týchto rokoch kráľ niekoľkokrát navštívil tiesto kraje. Jednou z jeho najdôležitejších úloh bolo vybudovať čo najviac silných hradov pozdĺž Dunaja.
Bélo IV. chcel vybudovať mesto Füzitó, ktoré hraničí s Nesmílmi. Za týmto účelom tu udelil hospicom (osadníkom) rovnaké právo na slobodu ako pre občanov Budína. V roku 1263 urobil z osady colné a prístavné miesto a pokúsil zaľudniť vyľudnený Szőny a Keszi. Jeho plán sa však nenaplnil. Miklóš z rodu Zovárd získal Szőny a jej územie vrátane Nesmíl.
Miklós Neszmélyi tiež dostal Poroszló z okresu Heves od kráľa Ľudovíta Veľkého. Od tejto doby niektoré zdroje nazývajú synov Mikuláša a Hancka, ktorí zdedili panstvo Nesmíl, ako Prusov. Kráľ Ján Žigmund prevzal všetky majetky od Jána, syna Nezmeliho Hancka. Potom 6. júna 1422 kráľ sľúbil Palatínovi Miklósovi Garaiovi hrad Komárno a pridružené mestá Komárna a Nesmíl: Almáš, Füzitő, Szőny a ďalšie dediny, suché a vodné dane na panstvách, clá Dunaja a Váhu, rybolovné práva a devätinu miesta pre hrozno, víno a obilniny. Na trón nasledoval Albert Sabmond. Kráľ, ktorý sa utáboril v Nesmíloch, bol zabitý pri Kráľovskej studni v októbri 1439, kde sa zachovala aj jeho pamiatka.
Matej I., ktorý na tróne vystriedal Lászlóa V., opakovane napísal svoje meno do dejín obce. Niekoľko mesiacov pred smrťou kráľa Mateja, 27. januára 1490, Balázs Tóth oslobodil poddanský dom a pozemky v Almáši a vinice v Nesmíloch od platenia všetkých daní a platieb v devätinách na zámku Komárna. Po Matejovi na trón sa dostal Vladislav II. Podľa listiny Vladislava II. z 31. marca 1493, bol hrad Komárno opäť kráľovským majetkom a spolu s ním aj Nesmily. Podľa listiny kráľ zakázal občanom Nesmíl, ktorí obchodovali s ich tovarom, aby boli odsúdení inde alebo aby odobrali akýkoľvek ich dobytok: iba sudca a porota z Nesmíl mohli súdiť obyvateľov tohto miesta. Potvrdil tiež bývalé privilégiá mestského trhu, podľa ktorých boli obyvatelia Nesmíl a ich dobytok oslobodené od všetkých daní.
Trón Vladislava II. zdedil jeho syn, Ladislav II. V lete v roku 1526 Sulejman spustil proti Maďarsku stotisíc vojakov. Ladislav II. stál so sotva dvadsaťpäť tisíc vojakmi a 53 kanónmi proti premoci, tristo tureckých kanónov. 29. augusta sa obidve armády zrazili pri Moháči. Kráľ utekajúci z prehratej bitky sa utopil v zaplavenom potoku, Csele. V roku 1526 mala krajina súčasne dvoch kráľov: v Bratislave bol na trón povýšený arcivojvoda Ferdinand I., brat nemecko-rímskeho cisára Karola V., a v Stoličnom Belehrade bol povýšený na trón János Zápolya, sedmohradský vajda. Toto nepriaznivé obdobie, ktoré trvalo do roku 1541, vstúpilo do maďarských dejín ako „vek dvojitého kráľovstva“.
Celé XVII. storočie sprevádzali rôzne povstania týkajúce sa šírenia novej viery, reformácie a založenia nezávislého maďarského štátu. Viedenský súd urobil všetko pre to, aby habsburská ríša nemala priaznivú odpoveď na reformáciu, ktorá stelesňovala národné pocity. Napriek tomuto úsiliu začiatkom XVII. storočia sa väčšina obcí v komárňanskej župe pozdĺž Dunaja, takže aj Nesmily prijala novú vieru.
Z prác Eleka Fényesa sa dozvieme o sociálnych vzťahoch z polovici XVIII. storočia v Nesmíloch, že podľa súdneho sporu o zrušení menších kráľovských práv v roku 1749 tu žilo veľa šľachticov.
Urbarium Nesmíl bolo vyhlásené v roku 1768 v Komárne. Podľa uvedených, majiteľom Nesmíl, patriacich do komárňanského okresu, bol gróf István Zichy, vdova grófa Jána Zichyho, ako strážca a správca jeho syna grófa Miklóša Zichyho ďalej aj gróf Zigmund Zichy. Počas vlády Jozefa II. sa uskutočnilo prvé oficiálne sčítanie obyvateľov, reorganizácia župného systému, posledná vojna proti Turkom a zemetrasenie opäť zasiahlo Nesmily. Podľa sčítania obyvateľov v rokoch 1784-87 patrila obec grófu Miklóšovi Zichymu. Komárno bolo skutočným centrom vojny za nezávislosť v rokoch 1848-49. Za vlastníctvo mesta sa odohrali najmenej štyri krvavé bitky. Tieto stretnutia priamo alebo nepriamo ovplyvnili dediny a miestne župy, vrátane Nesmíl.
V lete 1914, vrhla na obec tieň prvej svetovej vojny. 1. augusta bola nariadená všeobecná mobilizácia. Zaradení vojaci Komárňanskej župy boli vyslaní hlavne do 12. pešieho pluku a 5. delostreleckej divízie, zriadenej na župnom úrade. Preto vlaky vojakov Nesmíl odchádzali zo stanice Komárna na vzdialené bojové polia. Trojitá tragédia Maďarska sa skončila 21. marca 1919, oznámením Republiky rád pod vedením Bélu Kuna. 23. marca 1919, bol v Nesmiloch založený národný výbor pod vedením Komunistickej strany. Po páde diktatúry pochodovala rumunská okupačná armáda najskôr 17. augusta 1919 v Nesmiloch a v Almáši. Umiestnení vojaci sa tam dopustili mnohých násilných činov. Počas októbrového ústupu sa zdržali v Almáši a v našej dedine a brali potravu. Ani červená hrôza, ani biela hrôza po rumunskom ústupe neunikli Nesmílu. Členovia Komunistickej strany boli zhromaždení armádou a boli strážení vo Wenningerovej vile dva dni.
1. septembra 1939 vypukla ďalšia svetová vojna. Maďarské obranné sily pod vedením guvernéra Horthyho, 6. novembra 1938 prekročili Nesmily a prekročili Dunaj nad Komárnom, pričom obsadili časť, asi dvanásť tisíc kilometrov štvorcových. Nesmily tým prestali byť pohraničnou dedinou. Rovnako ako počas prvej svetovej vojny sa vojnopovinní nesmílčania odišli do okresného mesta, do Komárna.
Víťazné mocnosti, po siedmich rokoch, 1. mája 1945, znovu oddelili od seba bratov a príbuzných, pridelili hranicu k Dunaju pod záhradami Nesmíl. Už 8. júla 1945, sa obecný úrad pokúsil obnoviť miestnu verejnú správu.
V roku 1964 Družstvo sporiteľov Dunaalmás-Nesmily fungovalo ako znak rozvoja hospodárskeho života. Služby potrebné pre každodenný život obyvateľstva v roku 1967, jeden kováč, dvaja murári, jeden čalúnník, dvaja súkromní vodiči, dvaja obuvníci, päť krajčírok, jeden elektrikár, obchodník s tabakom, jeden mäsiar, jeden zámočník, mlynár na zákazku, jeden technik, dvaja pekári, jeden remeselník-pilčík, pilčíkovská výrobňa, zabezpečila prijímacie miesto kaderníckého oddelenia pre mužov a ženy Lábatlani Vegyesipari Ktsz, chemická čistiareň a opravovňa obuvi.
S významnou investíciou uskutočnenou v rokoch 1969 až 1971 sa vytvoril štrnásťhektárový rybník s uzavretím Dunaja v Korpáši. V roku 1972 bol v spolupráci s Ferrochemickou spoločnosťou v Nesmiloch, Tati a Budapešti založený spoločný podnik pre výstavbu mramoru. V roku 1973 bola postavená obecná lekárska ambulancia.
V roku 1965 bol postavený Dom kultúry a v roku 1969 bol postavený nový obchod ABC, modernizovali staré školy a materské školy. 27. septembra 1970 dostala obec titul pohraničnej stráže. Prvýkrát od roku 1945 sviatok poskytol vojenským vlajkám príležitosť pochodovať pred hrdinským pamätníkom I. svetovej vojny. 1. apríla 1977, sa naša obec pod názvom Almásneszmély zlúčilo s Dunaalmásom. Od roku 1974 sa myšlienka stať sa strediskom, postupne posilňovala. Dnes táborníci čakajú na možnosti na rekreáciu a kempingovanie pozdĺž Dunaja. Bola vybudovaná telefónna sieť, dodávka plynu, kanalizácia a čistenie odpadových vôd spolu s Dunaalmásom.
